Očami "ňjuvika" - moja prvá konferencia 2

V jedno krásne ráno, keď mi budík zasa raz zvonil o siedmej, som sa prekvapivo nezobudila so zlou náladou- čo je naozaj čudné, lebo neznášam ranné vstávanie. Rýchlo som bola oblečená, nachystaná, pripravená a moje kroky boli rýchlejšie než obvykle. Mierila som totiž rovno k mohutnej budove školského internátu SPU v Nitre. Plná očakávania som vbehla do dverí, kde sedela kôpka ľudí vo výrazných farebných tričkách AIESEC. Áno! Zasvietili mi oči obrovskou radosťou... Trafila som! Som tu načas! Konečne som tu! Moje očakávania boli veľké, veď o tej organizácii sa toho toľko popísalo, narozprávalo, takže to musí byť niečo veľké! A teda úprimne... nesklamali. Kopa prednášok, motivačných viet na zamyslenie, súťaží, smiechu, tancov a hier - bola to taká dávka pozitívnej energie, že pri tej spomienke sa ešte stále musím usmievať. Víkend, ktorý sme spolu s tou veselou kôpkou ľudí strávili zatvorení v miestnosti na siedmom poschodí stál za to... Nielen preto, že som spoznala množstvo cieľavedomých a šikovných ľudí, ktorí chcú ísť za svojím, ale som sa aj naučila, že byť potichu sa neoplatí :), že žijeme len raz a preto sa treba poriadne zabávať a pritom nezabudnúť, že „enjoy your work“ je dôležité pravidlo, že na svete sú stále ľudia, ktorí chcú pomáhať a ako odmena im stačí dobrý pocit....Nikdy nebudem tento skvelý víkend ľutovať a všetci čo ste neboli môžete ľutovať. :)

autorka článku: Katka Jakabšicová