Rozhovor s...

Vyštudoval výkonovú elektroniku na Žilinskej Univerzite. V súčasnosti pracuje ako biznis partner v oblasti ľudských zdrojov v spoločnosti AT&T v Bratislave. Počas štúdia a krátko po ňom pracoval 6 rokov v neziskovej organizácii AIESEC, ktorá je najväčšou študentmi riadenou medzinárodnou organizáciu na svete. Prešiel v nej rôznymi pozíciami a jeden rok viedol AIESEC na Slovensku so zastúpením v siedmych mestách s približne 400 študentmi. Rok žil v Egypte, kde okrem revolúcie zažil nezabudnuteľné dobrodružstvo vďaka jednoročnej odbornej stáži. Jeho skúsenosti a zážitky dnes motivujú ďalších mladých ľudí. O tom, čo motivuje jeho a ako si napĺňa svoje sny nám porozprával Lukáš Jakubička (27).

Ako si spokojný v súčasnej práci?

Momentálne pracujem v telekomunikačnej spoločnosti AT&T ako partner biznis lídrov v oblasti ľudských zdrojov. Dobrá práca je podľa mňa tá, v ktorej osobnostne rastiete, prinášate ovocie a zároveň sa zabávate. Myslím, že moja práca spĺňa všetky tri kritériá, a to je pre mňa dôležité. Na spokojnosti mi pridáva aj presvedčenie, že všetky moje doterajšie skúsenosti vydlaždili cestu k tomu, kde som teraz.

Čo je pre teba v živote výzvou? Čo ťa motivuje?

Motivuje ma veľa vecí. V práci to je určite možnosť naučiť sa niečo nové, pochvala za dobre odvedenú prácu a pod. Vo všeobecnosti ma však motivujú aktívni ľudia a využitý ľudský potenciál. Fascinuje ma, čoho všetkého je človek schopný, ak nasmeruje svoje úsilie správnym smerom. Celý môj život je o hľadaní – hľadaní svojich schopností, hľadaní pravdy, hľadaní súvislostí... Pre mňa je najväčšou výzvou nájsť a pochopiť svoje poslanie a naplniť ho. Nie je nič silnejšie ako človek, ktorý naplno pochopil svoj zmysel života.

Ako to bolo s tvojím príchodom do AIESEC? Čo ťa motivovalo, aby si tam bol, pracoval ako dobrovoľník... a čo ti to dalo?

Zúčastnil som sa prvej AIESEC konferencie, kde ma nadchlo medzinárodné prostredie a fakt, že vzdelávanie môže byť aj zábavou. Moje nadšenie pre organizáciu AIESEC a jej víziu pretrváva až dodnes. Ešte počas štúdia na vysokej škole som si uvedomil, že perfektná znalosť cudzieho jazyka, skúsenosť práce v medzinárodnom prostredí, reálna pracovná skúsenosť a kontakty po celom svete môžu rozhodnúť o tom, kam budú smerovať moje prvé kroky po škole. A tak sa aj stalo. AIESEC mi pomohol získať všetky tieto skúsenosti, ale predovšetkým som si osvojil proaktívny „can-do“ postoj k práci a životu, a to beriem ako ten najväčší benefit.

Rok si strávil na odbornej stáži v Egyptskej Káhire. Čo si tam robil? Prečo si si vybral túto stáž a Egypt?

Pri hľadaní stáže bola pre mňa najdôležitejšia pracovná náplň. Zároveň ma však lákal región Blízkeho Východu, ktorý je napriek pomerne blízkej polohe tak kultúrne vzdialený. Po pár neúspešných pokusoch o stáž v Kazachstane, Indii a v Jordánsku, sa mi podarilo uspieť práve v Egypte. Jeden rok som pracoval v regionálnom centre telekomunikačnej spoločnosti Alcatel-Lucent na oddelení ľudských zdrojov, kde som mal na zodpovedenosti zamestnaneckú komunikáciu pre celý región Blízkeho Východu a Afriky. Zo všetkých smerov to bol nezabudnuteľný rok.

Celé znenie rozhovoru si môžete prečítať na našej webovej stránke www.aiesec.sk/nitra

Očami "ňjuvika" - moja prvá konferencia 2

V jedno krásne ráno, keď mi budík zasa raz zvonil o siedmej, som sa prekvapivo nezobudila so zlou náladou- čo je naozaj čudné, lebo neznášam ranné vstávanie. Rýchlo som bola oblečená, nachystaná, pripravená a moje kroky boli rýchlejšie než obvykle. Mierila som totiž rovno k mohutnej budove školského internátu SPU v Nitre. Plná očakávania som vbehla do dverí, kde sedela kôpka ľudí vo výrazných farebných tričkách AIESEC. Áno! Zasvietili mi oči obrovskou radosťou... Trafila som! Som tu načas! Konečne som tu! Moje očakávania boli veľké, veď o tej organizácii sa toho toľko popísalo, narozprávalo, takže to musí byť niečo veľké! A teda úprimne... nesklamali. Kopa prednášok, motivačných viet na zamyslenie, súťaží, smiechu, tancov a hier - bola to taká dávka pozitívnej energie, že pri tej spomienke sa ešte stále musím usmievať. Víkend, ktorý sme spolu s tou veselou kôpkou ľudí strávili zatvorení v miestnosti na siedmom poschodí stál za to... Nielen preto, že som spoznala množstvo cieľavedomých a šikovných ľudí, ktorí chcú ísť za svojím, ale som sa aj naučila, že byť potichu sa neoplatí :), že žijeme len raz a preto sa treba poriadne zabávať a pritom nezabudnúť, že „enjoy your work“ je dôležité pravidlo, že na svete sú stále ľudia, ktorí chcú pomáhať a ako odmena im stačí dobrý pocit....Nikdy nebudem tento skvelý víkend ľutovať a všetci čo ste neboli môžete ľutovať. :)

autorka článku: Katka Jakabšicová

Očami "ňjúvika" :) - moja prvá konferencia

Po výberovom procese a mojom prijatí do AIESEC Nitra nasledovala lokálna konferencia takzvané LIC (Local Induction Camp). Z počiatku som si myslel, že pôjde čisto len o zbieranie informácií. Bol som pripravený sa niečo naučiť, ale nemyslel som si, že to učenie bude taká zábava.



Hneď prvý deň tohto campu som zistil, že to bude niečo úplne iné. Niečo, na čo asi do smrti nezabudnem. Čakal som, že sa budem drviť na každej jednej prednáške a ono to bolo práve naopak. Áno, naučil som sa veľa vecí, ale tento camp mi ukázal, že nie je učenie ako učenie. Dovolil by som si to nazvať aj škola hrou. Ale celý camp nebol len o učení. Mal som tam veľa „kolegov“, ktorí taktiež prešli výberovým procesom. Tu sa dostávam k bodu, kedy by som chcel povedať, že tento camp a vlastne aj celý AIESEC nie je len o učení, ale aj o spoznávaní nových ľudí. Musím povedať, že takýchto skvelých ľudí som dávno nemal možnosť stretnúť. Tvorili sme úžasný kolektív a miestami som sa cítil ako keby som patril do jednej veľkej rodiny čo nám dali pocítiť aj naši faci (facilitátori). Spolu s nimi sme tvorili niečo, čo robil tento camp takým akým bol: poučný, hravý a úžasný.



Každá časť campu, každá prednáška so sebou priniesla aj dávku zábavy, s ktorou boli spojené či už tímové alebo spoločné hry, ktorými sme sa zároveň aj učili. Áno, bolo to o tom, aby sme sa niečo naučili a aj sme sa naučili, ale nebolo to učenie ktoré by ma nebavilo, práve naopak, toto učenie ma bavilo veľmi. Tu musím ešte raz vyzdvihnúť našich faci, ktorí naozaj robili všetko pre to aby nás to bavilo. Ja osobne si myslím, že sa im to darilo excelentne.

Kapitolou samou o sebe sú „AIESEC dances“. Tieto kreatívne tančeky plné energie nás dokázali neuveriteľne prebudiť po niekoľkých hodinách sústredenia sa na výklad tej-ktorej prednášky. Navyše boli aj veľmi zábavné a ani jeden z nováčikov sa neudržal a musel to vyskúšať tiež. Aj ja som si to vyskúšal, aj keď mi to veľmi nešlo, ale bolo mi to jedno, všetkým to bolo jedno. Išlo o zábavu a tú sme si všetci naplno užívali.



Keď už som pri tej zábave, tak musím spomenúť aj AIESEC parties ktoré sme mali na konci každého dňa. Na týchto nočných parties sme mali možnosť sa ešte viac navzájom spoznať aj s našimi faci. Už keď sme končili prvú party som sa tešil na ďalší deň. Bol som plný očakávaní čo bude zajtra a každý deň boli tieto moje očakávania prekonané. Naši faci ma dokázali každý deň campu s prehľadom prekvapiť natoľko, že som si myslel, že už sa to asi viac ani nedá. Ale posledný deň ma prekvapili úplne najviac. Teda, ani nie oni, ale skôr ja som prekvapil samého seba, na čom mali zásluhu naši faci. V tento deň sme mali na programe ako posledné „Saying goodbye“. Toto bola chvíľa, kedy som prekvapil samého seba. Okrem úžasne motivujúcej záverečnej reči našej chair celého campu, Zusky, tu bolo niečo, čo ma naozaj dostalo. Chvíľa, na ktorú naozaj nikdy nezabudnem. Mne prišlo smutno, že sa to už celé končí. No potom som si uvedomil, že týmto to vlastne celé len začína. Tento pocit je neopísateľný a nezabudnuteľný, takisto ako celé LIC. Som naozaj rád, že som toho mohol byť súčasťou. Som naozaj rád, že som spoznal toľko skvelých ľudí. Som naozaj rád, že môžem byť súčasťou tejto veľkej rodiny. Som naozaj rád, že už aj ja som AIESECer.

autor článku: Jani Strieška